Atlantis: Vojny v dobe hérojskej

Vojny v dobe hérojskej

Bolo ich viac, no dve svojím významom a rozsahom ovplyvnili dianie v epoche najudatnejších bojovníkov histórie. Zostali v pamäti mnohých generácií a vďaka antickým autorom zaznamenané pre ľudí dneška.

S prekvapením zisťujeme, že o nich vedeli aj starí Egypťania, čím sa potvrdzujú informácie o ich uskutočnení. Pre dobu hérojskú je vymedzené obdobie v dejinách od 19. po 16. storočie pred n.l. Predovšetkým v 18. a 17. storočí pred n.l. žili aj králi a vojvodcovia staroveku, čo sa priamo zúčastnili najväčších bojových operácií, ktoré dnes poznáme ako athénsko – atlantská a trójska vojna. Obe spája výnimočnosť prevedenia, o čom sa nedozviete v žiadnej dostupnej literatúre.

athénsko – atlantská vojna

Došlo k nej v roku 1695 pred n.l. Pre tých, ktorí ešte nevedia proti komu bojovali Athénčania poznamenávam, že to boli Kréťania – vojenská veľmoc na mori a súši.

Vojne predchádzala smrť syna krétskeho kráľa Minoa. Athénsky kráľ Aigeus ho dal zavraždiť (alebo ho sám zabil) po jeho víťazstve na hrách. K invázii Kréťanov ešte nedošlo, no Athénčania museli v určenom období posielať k obetovaniu na Krétu mladých mužov a devy.

Mocenské ambície Minojcov sa po čase prejavili tým, že obsadili (Héraklovou zásluhou) časť Peloponézu a väznením slávneho athénskeho umelca a vynálezcu Daidala so synom Ikarom. Tiahli už na Athény, ale pri Marathóne ich Théseovo vojsko porazilo. Od tohto okamihu sa šťastena začala od Kréťanov odkláňať.

Athénčania postavili tajne v Troizéne (na Peloponéze) lode k napadnutiu Kréťanov. Všetko prebehlo obdivuhodným spôsobom.

Daidalos vyvinul na Kréte nový druh plachiet, pomocou ktorých lode priam „leteli“ po mori. Od špehov sa dozvedel o pripravovanom útoku Thésea na knóssky palác, preto so synom Ikarom zosnovali útek.

Kráľ Minos reagoval tak, že ho s početnou flotilou začal prenasledovať. Jeho úmyslom bolo dokonale potrestať dávny zločin a trúfalosť Athénčanov. Daidalos sa na Minoovo prekvapenie nepokúšal dostať Athén, ale plával smerom na západ. Týmto manévrom odvrátil pozornosť Kréťanov. Pristál na Sicílii, kde ho prijal kráľ Kókalos. Prosba Daidala o pomoc padla na úrodnú pôdu. Minos zakotvil tiež pri brehoch ostrova a s malou skupinou osobnej stráže išiel do paláca. Prvé o čo požiadal, bola očista tela. Z kúpeľa sa už živý nedostal. Oblial sa vraj vriacou vodou ...

Smrť veľkého vládcu zasiahla posádku lodí tak, že sa už bez neho neodvážili vrátiť domov. Po uložení telesných pozostatkov kráľa pod Afroditiným chrámom v Kamikose (dnešné Agrigento) zostali na Sicílii, kde založili niekoľko osád.

Théseus sa dozvedel ako Minos „naletel“ na strategický ťah. Pristál s loďstvom na Kréte a zaútočil na Knossos. Zlikvidoval prekvapenú a neorganizovanú stráž. Zajal budúceho kráľa Deukalióna, ale po vyjednávaniach ho prepustil. Víťaznou odmenou mu mala byť Minoova dcéra Ariadné. Z Kréty sa ponáhľal do Athén, lebo sa obával návratu loďstva, ktoré prenasledovalo Daidala.

Noc ho zastihla pri ostrove Naxos, preto tam pristál. Nasledujúce ráno, keď Ariadné ešte spala, ušiel z Naxu. Dozvedel sa o prichádzajúcom silnom loďstve vojvodcu Dionýsa, spriazneného s Kréťanmi, preto nechal napospas osudu svoju nastávajúcu. Dionýsos počujúc, čo sa prihodilo, čarom svojej osobnosti si získal priazeň Ariadné a stal sa jej manželom. Ariadné už z Naxu nikdy neodišla. Dionýsovi porodila niekoľko detí – najznámejšieho Oinopióna.

Théseus sa vrátil do Athén. Jeho otec kráľ Aigeus práve zomrel, takže mu nič nebránilo, aby prevzal vládu. Zjednotil všetky atické obce, centrom ktorých sa stali Athény. Podľa zachovaných správ, vládol spravodlivo a vykonal ešte veľa obdivuhodných činov.

O athénsko – atlantskej (krétskej) vojne sa dozvedáme aj z rozprávania Egypťanov v povesti o Atlantíde. Podľa nich Athénčania mali spojencov, ktorí však nebojovali po ich boku až do konca. Kto im pomáhal? Mohli to byť jedine atické obce, ktoré neboli zjednotené. Iné kmene a kráľovstvá, najmä z Peloponézu žili ešte v strachu pred Kréťanmi. V pamäti im zostala nedávna okupácia. Možno iba Troizénčania na čele s kráľom Pittheom – Théseovým dedom sa odhodlali pomôcť. Pittheus bol jedným z najučenejších mužov svojej doby a často sa cituje jeho výrok o priateľstve: „ Nezmar nádej splodenú priateľstvom, ale vysoko naplň jej mieru!“

Najdôležitejší aktér porážky Minoovho vojska, po Théseovi – Daidalos sa už späť do vlasti nevrátil. Smútok nad stratou jediného syna zaháňal prácou. Zo Sicílie sa presťahoval na ostrov Sardínia, kde aj v pokročilom veku skonal.

trójska vojna

Či chceme alebo nie, stala sa najväčšou vojnou staroveku. Poznatky z nej prenášali ústnym podaním a neskôr sa prostredníctvom starovekých učencov dostala do pozornosti každého, koho príbeh zaujímal. Väčšina dnešných ľudí pozná iba verziu z Homérovej „Iliady“, no existovali aj písomnosti iných autorov a starovekých Egypťanov, ktoré podávajú udalosti odlišne. Ukážkovú rekonštrukciu najzaujímavejších epizód ponúkam všetkým, čo chcú poznať pravdu o trójskej vojne.

Nenávisť a náznaky vojenskej akcie (len opačne, t.j. zo strany Trójanov) nachádzame po únose sestry kráľa Priama. Na začiatku 17. storočia pred n.l. už mocný vládca Tróje uvažoval o útoku na grécke kráľovstvá, ale odhovorili ho od tohto úmyslu.

O niekoľko rokov nato navštívil budúci kráľ Sparty Menelaos, manžel najkrajšej ženy sveta Heleny, nečakane Tróju. V tom čase Spartu pustošil mor. Prijal a hostil ho samotný Paris. Meneolas, prekvapený pohostinstvom a úctou, ktorú mu preukazovali, pozval Parida do Sparty. Ten s radosťou súhlasil.

Po určitej dobe sa Paris s loďstvom vydali na cestu. Keď prišiel do Sparty, Menelaos musel nečakane odísť na Krétu, pretože mu zomrel ded Katreus. Paris si svojim šarmom získal priazeň Menelaovej manželky Heleny natoľko, že neodmietla ani jeho snahu o spoločný útek. Opustila vtedy deväťročnú dcéru Hermioné, zobrala množstvo zlata a väčšiu časť palácových pokladov. Odišla s nimi tiež Théseova matka Aithra.

Veľká búrka zahnala lode na Cyprus. Odtiaľ sa plavili do fénického Sidónu, kde ho privítal tamojší kráľ. Paris zradne v hodovacej sieni kráľa zabil a s bohatou korisťou odplával. Pretože sa stále obával Menelaovho prenasledovania, niekoľko mesiacov pobudol na Cypre a v Egypte. Nakoniec šťastne doplával do Tróje a oženil sa s Helenou. Trójania ju privítali uchvátení toľkou božskou krásou.

Helena poznala prostriedky lásky, ktoré používala, aby v Paridovi udržala plamennú vášeň. Takto sa do nej nezamiloval len Paris, ale celá Trója. A kráľ Priamos sa zaprisahal, že ju nenechá nikdy odísť. Menelaos po návrate z Kréty, nahnevaný činom, ktorý sa stal počas jeho neprítomnosti, okamžite odišiel za bratom, mykénskym kráľom Agamemnonom. Ten na Menelaovu žiadosť súhlasil s útokom na Tróju iba tak, že sa na ňom zúčastnia viaceré kráľovstvá. Kráľovským synom celého Grécka prezieravo oznámili, že únos Heleny je potupa a urážka ich všetkých.

Trvalo niekoľko rokov, kým sa králi a vojvodcovia Grécka dohodli s Agamemnonom a Menelaom. Vyplávali na more s cieľom najskôr oslabiť sídla vládcov oddaných Priamovi. Keď dosiahli, čo si predsavzali, rozhodli sa zaútočiť na Tróju. Z mora ju obkľúčili a nájazdami sa pokúšali prinútiť trójske vojsko ku kapitulácii. To sa im nedarilo. Takmer rok sa Trójania úspešne bránili a často prechádzali do protiútoku.

Až prírodný živel – zemetrasenie, pomohol Grékom k víťazstvu. Tí vedeli, že Trójania sa obávajú hnevu boha mora a zemetrasení Poseidóna. Jeho posvätným zvieraťom bol býk a kôň. Keďže nepredvídaná pohroma vyľakala Trójanov, vysvetľovali si dar Grékov v podobe koňa ako znak na uzmierenie, preto sa ho neodvážili zneuctiť a zničiť.

Narušené hradby palácového komplexu a znížená ostražitosť Trójanov poskytli v noci Grékom nevídanú príležitosť. Početná prevaha gréckeho vojska pri útoku slávila úspech. Pobili, až na malé výnimky celú Priamovu rodinu a takmer všetkých, čo bojovali na strane Trójanov.

Úspešnému ťaženiu Grékov najviac pomohla kataklizma, ktorá postihla celú egejskú oblasť v 17. storočí pred n.l. Výbuch vulkánu Théra (dnes Santorinské súostrovie) ovplyvnil aj vojnu o Tróju. Dánski vedci zistili, že k nemu došlo v roku 1645 pred n.l. Úryvok z „Iliady“ zachytáva túto katastrofu nasledovne: „... Otec ľudí a bohov (Zeus) zahrmel spôsobom hrozným z výšin a dolu zas zemetras Poseidón otriasol mocne nesmiernou zemou a strmými kopcami horskými. Úpätia, ako aj kopce mnohopramennej Ídy (pohorie v Turecku pomenované krétskymi osadníkmi), všetky sa triasli, i mesto Trója i achájske lode. Zľakol sa Hádes, čo v podsvetí vládne a v strachu zoskočil zo svojho trónu a kričal, či nechce snáď mocný zemetras Poseidón roztrhnúť tamhore zem a očiam smrteľných ľudí i večných bohov odhaliť domov strašný a dusný, čo samým bohom naháňa hrôzu. Takýto hrmot sa dvíhal, keď bohovia začali bitku ...“

Pre porovnanie uvádzam opis s najväčšou pravdepodobnosťou toho istého ničivého prírodného úkazu z povesti o Atlantíde: „... Ale v neskoršom čase nastali zrazu neobyčajne silné zemetrasenia a povodne. Prišiel jeden osudný deň a noc, a tu u vás ( v Athénach) prepadlo sa všetko mužstvo schopné zbrane do zeme, a práve tak isto aj ostrov Atlantis (Kréta) sa prepadol do mora a zmizol...“. Zmienku o pohrome nájdeme aj ďalej: „...Terajší jej stav (athénskej Akropoly) je následkom jednej nadmieru daždivej noci, ktorá ju koldokola rozmočila a spláchla z nej hlinu, za súčasného zemetrasenia a veľkej povodne, tretej pred pohromou, za života Deukalióna (Deukalión II. – krétsky kráľ, otec Idoménea, ktorý bojoval v Tróji )...“.

A tu nastal v chronológií udalostí staroveku nesúlad. Koniec vojny o Priamovu Tróju je spojený s rokom 1646 pred n.l., preto je nutné opraviť údaj o výbuchu Théry, zemetraseniach a vlnách tsunami do tohto roku. Dánski vedci sa pomýlili o jeden rok ...

Agamemnon s Menelaom sa po vojne nerozišli v dobrom a nikdy sa už nevideli. Menelaos sprevádzaný Helenou sa dostal do búrky, ktorá ho zahnala najskôr na Krétu. Odtiaľ sa plavil do Egypta, pretože sa do Sparty mohol vrátiť až po ôsmich rokoch. Zavítal na Cyprus, do Fenície, Ethiópie a Líbye. Všade ho vládcovia privítali pohostinne a štedro obdarovali. Po návšteve Egypta sa už mohol plaviť do vlasti. Pri gréckych brehoch pristál presne v deň, keď Orestés pomstil zavraždenie svojho otca, kráľa Agamemnona.