Grécky filozof Platón (427-347 pred n.l.) istotne ani vo sne netušil, čo spôsobí zaznamenaním rozprávania o slávnej minulosti Athén a ostrova Atlantis. Odo dňa, keď povesť uzrela svetlo sveta, začali spory o pravdivosti príbehu. Napriek všetkým varovaniam hľadanie Atlantídy presiahlo hranice, ktoré nemajú v dejinách obdobu. So vzrušením a napätím sa dodnes číta každá správa o objavení stratenej ríše. Lokalizácia takmer na štyridsať miest Zeme je aj z pohľadu laikov nepochopiteľná. Aby sa predišlo ďalším nezmyselným úvahám, tu sú príklady, ako a kde nájsť riešenie odkazu z dávnych čias.
Príčinou klamných až fantastických predstáv o Atlantíde je neznalosť a nedôvera v antické pramene. Iba dôkladná analýza Homérových eposov „Ilias“ a „Odysea“, Herodotových „Výsledkov bádania“ („Dejín“), Platónových dialógov „Timaios“ a „Kritias“, vedie k pochopeniu problematiky a od stráneniu rozporov.
Autori píšuci o Atlantíde sa uchyľujú k rozboru najpútavejších epizód, ktorými sú skaza a bohatstvo bájnej krajiny. Iné ich zaujíma iba ojedinele, čo svedčí o neodbornom skúmaní. Plejáda nedorozumení sa väčšinou odvíja v okamihu rozprávania egyptského kňaza o kataklizme, pritom nikto nevie, kde a či ostrov vôbec existoval.
Skaly po stranách Gibraltárskeho prielivu, nazvané po hrdinovi Héraklovi, sú východiskovým miestom do Atlantického oceána, na dne ktorého sa majú nachádzať potopené zvyšky tajomnej ríše. Iba zopár jednotlivcov vie, že starovek pozná v priestore Stredozemného mora minimálne štvoro „Héraklových stĺpov“. Tie pravé, o ktorých je zmienka v legende sú pod deltou egyptského Nílu, kde prekopaný kanál spájal Červené more so Stredozemným. „... lebo toto naše (Egyptské = Červené) more, ktoré leží vnútri spomínaného ústia (kde sú Héraklove stĺpy), javí sa ako záliv s celkom úzkym vchodom ...“
Neochota hlbšie skúmať i menej príťažlivé časti legendy sa prejavuje v chybnej interpretácii rozlohy ostrova Atlantis. Už prvá poznámka, že mal obdĺžnikový tvar napovedá zrozumiteľne. Preskúmaním rozmerov udaných v stádiách, pletrách, stopách a veľkosti podmanených ostrovov a miest, dostávame obraz starovekej Kréty.
Nevedecký prístup k vyriešeniu tajomstva Atlantídy najviac badať pri posudzovaní rokov spomínaných v povesti. V každom literárnom diele alebo článku sú automaticky používané bez toho, aby sa nad nimi trochu pouvažovalo. Záznam 8000 a 9000 rokov pred návštevou athénskeho politika Solóna v Egypte v roku 570 pred n.l., určoval roky ôsmich prabohov. Podobné letopočty nájdeme i v Herodotových „Dejinách“. V terajšom datovaní predstavujú 1000 a 1125 rokov. Pripočítaním rokov chýbajúcich k novému letopočtu t.j. 570, dostaneme v prvom prípade rok vzniku nového zriadenia v Egypte a v druhom rok vojny Athénčanov s Atlanťanmi. Rok 1570 pred n.l. stanovil začiatok prevratnej epochy v dejinách Egypta faraónov za vlády Ahmose I. Rok 1695 pred n.l. je rokom víťazstva athénskeho vojska nad krétskym.
Nedorozumenia spôsobovalo a spôsobuje pomenovanie ostrova. Povesť uvádza, že prvý kráľ Atlantídy sa menoval Atlas a po ňom bol pomenovaný ostrov i more. Správny názov mal znieť Atlasov ostrov a Atlasovo more a nie Atlantis (resp. Atlantída) a Atlantské more. Vysvetlenie nájdeme v mytológii pri hrdinských skutkoch kráľa Persea, ktorého pričinením sa z Atlasovho ostrova stala Kréta. Podobne to bolo aj s Atlasovým morom.
Na počesť kráľa Athén, Aigea, sa premenovalo na Egejské. Mená vládcov spomínané egyptskými kňazmi, v prípade Athén od Kekropa I. až po Thésea a v prípade Kréty, Deukalióna II., sú mená skutočných panovníkov. Théseus poráža v roku 1695 pred n.l. Kréťanov, ktorých viedol kráľ Minos. Za života Deukalióna II.a jeho syna Idoménea došlo v roku 1645 pred n.l. k najväčšej prírodnej katastrofe v histórii ľudstva.
Fauna, flóra a prírodné podmienky spomínané v legende zodpovedajú do najmenších podrobností Kréte. Poznámka, že Atlanťania mali žatvu dvakrát do roka v plnom rozsahu obstojí so starovekom i novovekom ostrova. „Tiež bolo tam mnoho slonov“, prezrádza povesť. Pre Kréťanov, vychýrených moreplavcov nebol problém doviezť z podmanených krajín, alebo miest, s ktorými obchodovali niekoľko kusov. Tie sa po čase udomácnili a rozmnožili do takej miery, že ich Egypťania mohli právom spomenúť v legende.
Archeologické nálezy svedčia o spracovávaní slonoviny v Knósse a Zakre.
Zhoda Kréty s Atlantídou je i v prípade uctievania boha Poseidóna. Jeho posvätným zvieraťom bol býk, tak na ostrove Atlantis, ako na Kréte. Známa kresba z Knóssu, mylne nazvaná „Akrobat s býkom“, je vlastne ukážkou „lovu býka bez železných zbraní“, čo poznáme z legendy. Rozdelenie ostrova v prvopočiatkoch na desať dielov pretrvalo až do čias, keď došlo k pohrome. Homér v epose spomína, ako kráľovi Idoméneovi odoprelo poslušnosť desať miest. Neboli to iba nejaké malé obce, ale najväčšie strediská krétskeho kráľovstva, vrátane Knóssu. Predovšetkým z toho dôvodu sa po trójskej vojne (1646 pred n.l.) nemohol vrátiť domov na svoj ostrov.
Znie to neuveriteľne, ale legendami opradený Knóssos, sídlo kráľa Minoa na Kréte, nebol objavený. To, čo anglický archeológ Arthur J. Evans našiel a zrekonštruoval, je iba najmladší palác a miesto, kde predtým vybudovali prístav a lodenice s priestormi na uskladňovanie tovaru. Niekoľko indícií tiež prezrádza, že tu stála rezidencia pre hodnostárov, úradníkov, pisárov a remeselníkov.
Stavby na miernom svahu vlastne tvorili len akési predmestie.
Hoci sa o Kréte dávnych čias doteraz podarilo veľa preskúmať, vysvetliť, zdokumentovať a publikovať, záhadou zostala vzdialenosť paláca od mora. Z historických prameňov vieme, že mala byť 8880 metrov, rovnakú dĺžku mal aj prieplav. Vzdialenosť k dnešnému Knóssu a archaickému palácu však po premeraní vychádza na necelých 6 kilometrov. Ostrov by sa tak musel za 36,5 storočia zmenšiť po obvode v dôsledku zvýšenia hladiny mora o takmer tri kilometre. A to v tomto prípade neprichádza do úvahy. Pochybnosti sa ešte viac rozšíria po návšteve múzea v Heraklióne. Archeologické nálezy spred poslednej palácovej zástavby podporia teóriu, že areál využívali Kréťania na iné účely a nie ako palác, ako sa historici jednoznačne domnievajú. K neistote sa pridá aj zmienka z povesti, kde je spomínané staré hlavné mesto – čo mohol, ale aj nemusel byť Knóssos, odkrytý Arthurom Evansom.
Pri pohľade na súčasnú krajinu v okolí najúchvatnejšieho mesta staroveku iba bujná fantázia presviedča, ako mohlo vyzerať v prvej polovici 2. tisícročia pred naším letopočtom. Len málo z popisu sa zhoduje s predstavou. Preto si môžeme položiť otázku: Čo ak Evans nevykopal pravý Knóssos? Pátrajme, preto po dôkazoch potvrdzujúcich, že nie je Knóssos ako Knóssos.
Dnes obdivujeme ruiny paláca, ktorý sa stal dominantou Kréty až po pohrome v 17. storočí p.n.l. Skutočný Knóssos a jeho najstarší palác sa však nachádzali približne dva – tri kilometre juhozápadne od toho, čo objavil A. Evans. Terén tu tvorí nížina, prechádzajúca v mierne vyvýšeniny. Dokonale určuje i po tisícročiach prostredie, v ktorom rozkvitalo centrum ostrovnej ríše. Zemetrasenia, výbuch vulkánu Théra, no najmä prílivové vlny tsunami zničili v roku 1645 p.n.l. celú oblasť s mestom, kde vládli najslávnejší krétski panovníci – Astérios, Minos, Deukalión a Idoméneus. Priebeh katastrofy je podrobne a dramaticky vytlačený v hieroglyfoch na svetoznámom disku z Faistu. Palácový komplex bol v dobe pred kataklizmou chránený kruhovými vodnými priekopami a hradbami, poliatymi meďou, cínom a mosadzou. V strede na pahorku, stál okrem obytných budov Poseidónov chrám, vo vnútri obložený slonovinou, zlatom a striebrom. Sem ukladali po súdnych pojednávaniach mosadznú dosku zákonov a zlaté dosky s rozsudkami. Očarujúco v ňom pôsobila zlatá socha boha, stojaceho na voze ťahanom šiestimi okrídlenými koňmi. Pred chrámom vynikal ľudu neprístupný obvod, zasvätený Poseidónovi a jeho manželke, obohnaný zlatou ohradou. Zlaté sochy prvých desiatich kráľov, ich žien a potomkov dotvárali veľkolepé dielo starokrétskej civilizácie. Hlavné mesto ako celok vzbudzovalo úžas pri pohľade na jeho veľkosť a krásu. A. Evans a jeho nasledovníci, ktorí robili vykopávky v dnešnom Knósse, spomínané skvosty nenašli. Dokonca sa nepodarilo nájsť jediný kameň poliaty roztavenou meďou, cínom alebo mosadzou. To sú vážne argumenty, ktoré napovedajú, že zlatom oplývajúce staré hlavné mesto tam neexistovalo. Zákonite preto nemohlo byť objavené. A pritom stačilo tak málo – s pomocou modernej techniky skúsiť hľadať na rozsiahlejšom neďalekom priestore. Iste by bol zaznamenaný výskyt kovov, pozostatkov hradieb a morských sedimentov v pôde. Pomocou satelitu sa mohli získať presné informácie o naplaveninou zanesených vodných priekopách a pahorku, kde sídlili knósski vládcovia. Všetká nádhera, o ktorej sa dočítame v povesti, leží minimálne pod 5-metrovou vrstvou zeme. Ako vidieť novej lokalite nevenoval dosiaľ nikto pozornosť. Neurobil sa dôkladný geologický ani archeologický prieskum, ruka ani rýľ archeológa sa tam nedostali. Verím, že ak sa niekto podujme overiť správnosť poznatkov, zažijeme príjemné prekvapenie. Oblasť juhozápadne od dnešného Knóssu ukrýva tajomné mesto s podkladmi, o ktorých s obdivom hovorili Egypťania ríše faraónov: „Ich bohatstvo bolo také veľké, aké sa nikdy predtým nevyskytlo v žiadnych rodoch kráľovských, ani neskôr sa tak ľahko nevyskytne...“.
A to je už čo povedať.
Zlaté artefakty H. Cartera vynesené z hrobky faraóna Tutanchamona, trójsky či mykénsky poklad Heinricha Schliemanna môže čoskoro zatieniť lesk výtvorov jedinečnej kultúry starých Kréťanov.
Naskytla sa tu totiž nevídaná príležitosť pre archeológov, geológov či bádateľov, aby si splnili svoj životný sen.
Vyše dvetisícročný spor o Atlantídu treba raz a navždy ukončiť. Nadišiel ten pravý okamih. „... Ale v neskoršom čase nastali zrazu neobyčajne silné zemetrasenia a povodne; prišiel jeden osudný deň a noc, a tu prepadlo sa u vás (v Aténach) všetko mužstvo schopné zbrane do zeme, a práve tak sa ostrov Atlantis prepadol do mora a zmizol. Preto až doteraz je more na onej strane neprístupné plavbe a skúmaniu, lebo prekáža v ceste vysoko k povrchu nahromadené bahno, ktoré zanechal klesajúci ostrov...“
Takto opísali pohromu neznámi spravodajcovia Egypťanom. A ako ju videli v Aténach?
„... Terajší stav totiž je následkom jednej nadmieru daždivej noci, ktorá ju (Akropolu) koldokola rozmočila a spláchla z nej hlinu, za súčasného zemetrasenia a veľkej povodne, tretej, pred pohromou, za života Deukalióna ...“
Katastrofa postihla celé Stredomorie. Najväčšiu hrôzu však pocítili Athénčania a severná časť Kréty. Ostrov sa z pohľadu tých, čo unikli „prepadol do mora a zmizol“ (i dnes sa podobne vyjadrujú tí, čo spoznali tsunami). Na miestach, kde stáli paláce, svätyne, lodenice zostalo iba „vysoko k povrchu nahromadené bahno“, no ostrov zostal aj po tomto otrase ostrovom, hoci v zmenenej podobe. Príčinou skazy okrem silného zemetrasenia (vlastne moretrasenia), bola sopka Théra (dnes Santorínske súostrovie) vzdialená asi 110 kilometrov od Kréty a 220 kilometrov od Athén. Výbuch roztrhol vulkán a prepadnutím kužeľa do mora vznikli vlny tsunami vysoké 30-50 metrov (možno aj väčšie). Všetko sa udialo v roku 1645 pred n.l., čo je najpresnejší dátum, aký sa vedcom v danom prípade podarilo zistiť. Na grónskom ľadovcovom štíte, vo vrstve zodpovedajúcej roku 1645 pred n.l. objavili dánski výskumníci kyslý vulkanický spad, čo dávajú do súvislosti s explóziou Théry. Akákoľvek námaha vynakladaná na hľadanie ostrova Atlantis v rôznych končinách Zeme by mala po týchto dôkazoch skončiť. Užitočnejšie a s efektom sa ale dá toto úsilie využiť v okolí Knóssu. Iba tam, ale aj v povesti, sú dôkazy o tom, že ostrovom Atlantis bol, je a bude jedine ostrov Kréta.
Prístav Nea Alikarnossos. Odtiaľto viedol prieplav minimálne 9 km do vnútrozemia Kréty.
Freska z Egypta. Znázorňuje "lov býka bez železních zbraní".
Podobnosť s freskou objavenou v Knósse
Pohorie Atlas v Maroku. V staroveku existovalo pohorie Atlas aj na Kréte.
Bájny Olymp - sídlo najznámejších gréckých bohov.
Výskum previedol a spracoval Slavomír Chren.