nedeľa 21. septembra 2008

Schliemannove poklady prehovorili


Schliemannove poklady prehovorili

Dve významné udalosti z pohľadu historikov zaznamenal rok 1822. Francúz J. F. Champollión rozlúštil tajomstvo egyptského hieroglyfického písma a v Nemecku sa práve narodil budúci archeológ Heinrich Schliemann – najväčší objaviteľ pokladov, aké sa na Zemi podarilo odkryť.


Jeho detský sen – nájsť bájnu Tróju si v dospelosti splnil. O tom, že pri vykopávkach (od roku 1871) uvidí zlato a ďalšie vzácnosti zo života vládcov staroveku veľmi nedúfal. Trpezlivosť a šťastná náhoda však stáli pri ňom.


Pod vrstvou popola a kamenia našiel, ako ho sám nazval „Priamov poklad“ a neskôr v Mykénach v jednom z piatich hrobov, okrem iného svetoznámu „Agamemnonovu masku“.


Dnešní historici a archeológia sa smejú označeniam týchto pokladov. Žijú v presvedčení, že Heinrich Schliemann mal príliš bujnú fantáziu a vo výrokoch sa prenáhlil. Ako sa vedecké autority mýlia a neprávom hania veľkého objaviteľa, podávam svedectvo správnosti jeho tvrdenia. On totiž skutočne vyzdvihol spod zeme v Tróji poklad z doby vlády kráľa Priama a v Mykénach poklady predovšetkým z čias panovania kráľov Atrea a Agamemnona.


Dohady renomovaných odborníkov, kedy došlo k vojne o Tróju pretrvávajú. Spôsobujú to oni sami nedôveryhodnými vyjadreniami. Prevláda názor, že padla do útoku Helénov (Grékov) v 13. – 12. storočí pred n.l. Nezaujíma ich fakt, že Trója a najväčšie strediská gréckeho a krétskeho kráľovstva, zúčastnené na bojových akciách, mali už slávnu minulosť za sebou. Z monumentálnych palácov v Mykénach, Sparte, Knósse, Tróji zostali len ruiny.


Najväčší rozmach všetkých miest zúčastnených v trójskej vojne spadá do 17. storočia pred n.l. Vtedy, presne v roku 1646 pred n.l. zničili Gréci Priamovu Tróju. Pozostatky jej mohutných hradieb sú zo VI. vrstvy osídlenia. ( pozn.Trója obsahuje deväť hlavných vrstiev.)


Najpozoruhodnejšie zlaté umelecké predmety našiel Heinrich Schliemann v II. vrstve z datovania archeológov zodpovedajúcej 22. storočiu pred n.l. Z toho jasne vyplýva, že názov „Priamov poklad“ mal byť iba fikciou objaviteľa. Lenže, to ešte nikto netušil, čo bude nasledovať.


Z Tróje sa vybral Heinrich Schliemann do Mykén. Po preštudovaní údajov zanechaných antickým učencom Pausániom, pustil sa do odstraňovania nánosov zeminy v areáli bývalého paláca, kde predpokladal hroby mykénskych vládcov. Šťastena sa opäť na neho usmiala. Odkryl pováľané náhrobné kamene a päť hrobov. Hrobová výbava pozostávala z množstva predmetov nevyčísliteľnej hodnoty. Najviac však vynikli zlaté masky dospelých mužov a detí. V radostnom ošiali dal vedieť gréckemu kráľovi, že pozerá do zlatej tváre kráľa Agamemnona a na unikátne poklady rodinných príslušníkov. Najkrajšia zlatá maska sa tak uviedla ako symbol dejín celého Grécka. Odborníci sa po preskúmaní nálezov zjednotili v určení doby ich vyhotovenia. Konečný verdikt znel – pochádzajú zo 17. – 16. storočia pred n.l.


V tomto momente dochádza k priamej konfrontácii vedeckých autorít s vyjadreniami Heinricha Schliemanna. Zdá sa, že odborníci v oblasti histórie majú pevné argumenty. Známy „Priamov poklad“ pochádza vraj z 22. storočia pred n.l., „Agamemnonova maska“ s ďalšími pokladmi zo 17. – 16. storočia pred n.l. a k trójskej vojne došlo v 13. – 12. storočí pred n.l.


Ako vidieť vzniká tu poriadny chaos v datovaní. K nemalému údivu ho spôsobilo niekoľko jedincov, čo sa považujú za neomylných znalcov.


Nikto z nich si však nedal námahu skúmať trójske a mykénske zlato. Náhrdelníky, náramky, spony, náušnice, ihlice, prstene sú si navlas podobné, akoby ich stvorila ruka jediného zlatníckeho majstra. Podľa toho by skvosty mali patriť do rovnakého obdobia. Keďže k vojne o Priamovu Tróju došlo bezpečne v 17. storočí pred n.l., zlaté predmety z Mykén sú datované správne do 17. – 16 storočia pred n.l. Problematickým zostáva trójsky poklad. Nájdený bol síce v staršej vrstve, ale keď sa zamyslíte nad tým, že ho Heinrich Schliemann objavil pod jeden a pol metrovou vrstvou popola a kamenia musí vám začať „svitať“. Ten, kto chcel poklad ukryť, musel vykopať jamu (alebo tam už bola), vložiť ho do nej a zasypať. Tým sa dostal do nižšej a staršej vrstvy, ktorá so skutočným obdobím zhotovenia nemá nič spoločné.


Drahocennosti vzhľadom na príliš veľkú podobnosť s mykénskymi musia preto patriť do 17. storočia pred n.l.


Vedecké osobnosti dodnes máta mytológia. Jednoducho jej nedôverujú a rovnako sú skeptickí aj k menám v nej uvádzaných. Je to na škodu každého, kto chce dôkladne poznať starovek. Moje presvedčenie, že postavy z mytológie naozaj žili, podporujú nasledovné dôkazy.


Staroegyptské datovanie rokov veľmi napomohlo rozlúštiť tajomstvo bájnej Atlantídy (Kréty), určenia roku vzniku athénskeho zriadenia, trójskej vojny a presnej doby narodenia a skonu významných osobností staroveku.


Atreus, Aeropé, Agamemnon, Élektra, Kassandra (a jej deti, ktoré mala s Agamemnonom), to je iba zopár mien vybraných z mytológie, ktoré by vedecký svet pri logickom uvažovaní nemusel považovať za vymyslené, ale skutočné. Čosi tomu napovedá mykénska hrobová výbava.


V treťom hrobe vyloženom tepaným zlatom pútali pozornosť artefakty pri žene poukazujúce na import z Kréty. Komu prejavili takto úctu alebo poslednú vôľu? Jedinou významnou Kréťankou na mykénskom dvore bola manželka kráľa Atrea – Aeropé. V tom istom hrobe sa pri ďalšej žene objavilo popri zlatých šperkoch neuveriteľné množstvo korálikov z jantáru. Koho telo uložili k slávnej kráľovne Aeropé? Bola to jej vnučka (dcéra Agamemnona) – Élektra ( v gréčtine znamená jantár).


Piaty hrob ukrýval telesné pozostatky troch mužov. Na tvárach dvoch ležali zlaté masky. Množstvo mečov a dýk so zlatými ozdobami rozprávalo príbehy významných osôb – kráľa Atrea, jeho syna kráľa Agamemnona a vozataja Eurymedonta: Jeden z dôkazov – stéla, bol pri hrobe. Do kameňa vytesaný bojovník na voze poháňa koňa, vedľa stojí postava s vetvičkou (nie s mečom!).


To, že v kameni je vyryté meno zosnulého v krétskom hieroglyfickom písme, nenapadlo nikoho. Použitím rozlúštených samohlások a spoluhlások z hieroglyfov do znakov na stéle prečítame meno ATESERS (ATERASE) = ATREUS.


Neustály rozruch vyvoláva Agamemnonova maska. Postarali sa o to americkí vedeckí pracovníci. Hovoria o podvrhu. Chceli túto masku na expertízu. Nepozdáva sa im precízne vypracovanie. Apelujú na to, že chemické zloženie predmetov zo zlata v novoveku je odlišné od staroveku. Laboratórnymi skúškami by dokázali, že maska nepochádza zo 17. storočia pred n.l.


Pochybnosti teda nevyvoláva len samotný názov, ale aj výroba masky. Heinricha Schliemanna obvinili, že ju dal zhotoviť neznámemu zlatníkovi. Možno závisť, žiarlivosť a nekalé úmysly prinútili tieto osoby k neserióznym krokom. Gréci z pochopiteľných dôvodov masku nezapožičali. Aby sa predišlo podobným špekuláciám, mohli navrhnúť týmto expertom, nech prinesú prístroje do Grécka a urobia skúšky bez porušenia tohto unikátu na ich území, pod dohľadom domácich odborníkov.


Trpké chvíle spôsobujú „Agamemnonovej maske“ tí, ktorí ju spomínajú v rôznych publikáciách a článkoch. Raz sa dozviete, že bola vyzdvihnutá zo štvrtého hrobu inokedy zas z piateho. Jedno je isté, masky mužov z piateho hrobu patrili kráľom Atreovi a Agamemnonovi. V prípade, že najkrajšia a najznámejšia z nich pochádza z piateho hrobu, je určite maskou vládcu Mykén, Argu a dobyvateľa Tróje – Agamemnona


(v múzeu v Aténach).


Spomínaný „Priamov poklad“ má svoj pôvod s najväčšou pravdepodobnosťou na Peloponéze. Kráľovstvá Mykén a Sparty to nemali k sebe ďaleko vzhľadom na príbuzenské vzťahy. Ten, kto zhotovoval šperky pre Mykénčanov, mohol bez problémov vyrábať i pre Sparťanov. Ako sa dozvedáme, najkrajšia žena vtedajšieho sveta Helena, si pri úteku zo Sparty zobrala množstvo zlatých klenotov. V Tróji nimi istotne očarila každého. Počas bojov predpokladala ničivý útok Helénov a rabovanie, preto šperky narýchlo s niekým zakopali. Po páde Tróje si už nemohla (nevedela) spomenúť na miesto úkrytu, alebo musela narýchlo odísť s manželom Menelaom. Z toho sa dá usudzovať, že „Priamov poklad“ nepochádzal z Tróje ale zo Sparty. Najvýstižnejšie ho charakterizuje pomenovanie ako „Poklad Heleny – najkrajšej ženy sveta“ (v múzeu A. S. Puškina v Moskve).


Každý, kto si tento článok prečítal, už vie, že toľko zatracovaný doktor Heinrich Schliemann mal pri svojich „vizionárskych úletoch“ pravdu. Zaslúži si, hoci oneskorene, verejné ospravedlnenie celého vedeckého sveta. Iba jeho šikovnosti môžeme ďakovať, že dnes obdivujeme nádherné výrobky starovekých umelcov, ktoré vlastnili v 17. storočí pred n.l. veľké postavy histórie.


S odstupom času mu možno vytknúť jediné, že podobne ako Pausánia nečítal aj Platónovu povesť o Atlantíde. Istotne by, ako bystrý človek, prišiel na to, že týmto bájnym ostrovom je Kréta (navštívil Krétu a chcel tam kopať...). Mohol odhaliť miesto, kde stál skutočný Knossos (Angličan Arthur Evans našiel len predmestie.), kráľov Minoa, Deukalióna a Idoménea s najvzácnejšími pokladmi Zeme, aké by už žiadny archeológ nedokázal nikdy prekonať.


Zlaté masky objavené H. Schliemannom v mykénskych hroboch.

Zlatá rukoväť dýky z piateho hrobu.


Bronzové meče so zlatými ozdobami.


Za múrmi mykénskeho hradu bolo odkrytích šesť hrobov, v ktorých nachádzali predmety nevyčísliteľnej hodnoty.


Vstup do Atreovej pokladnice.


Hrobka mykénskeho kráľa Aigistha.


Athreova pokladnica (Mykény)


Miesto v Mykénach, kde uložili telesné pozostatky najznámejších obyvateľov.


V trójskom areáli našiel H. Schliemann poklad doby vlády kráľa Priama.


Zlaté čelenky a náušnice patrili pravdepodobne najkrajšej žene sveta - Helene.

Náramky, náušnice, ihlice, čelenky a ďalšie zlaté predmety z trójskeho pokladu.


Zlato a striebro v umeleckom prevedení z mykénskych hrobov.


Zlatý kalich z Mykén s dvoma uchami, na ktorých sú dva holuby. Podobný zlatý pohár len so štyrmi uchami, na ktorých sedelo osem holubov vlastnil kráľ Nestor z Pylu (Peloponéz - Grécko)



Neuveriteľná podobnosť zlatých šperkov a artefaktov z Tróje a Mykén. Vyšli z dielne rovnakého zlatníckého majstra...

Poľná cesta nad starovekým sídlom na Kréte, odkrytým Arthurom Evansom, vedie ku skutočnému palácu najslávnejších krétských panovníkov a k pokladom, ktoré vyriešia najväčšiu záhadu dejin.

Sophia - grécka manželka H. Schliemanna so šperkami najkrajšej ženy sveta - spartskej Heleny ...

dr. Heinrich Schliemann - najslávnejší archeológ histórie.


Jedinečné poznatky z výskumu spracoval Slavomír Chren.


Pripomienky zasielajte na adresu: slavo.chren@post.sk

piatok 12. septembra 2008

Vojny v dobe hérojskej

Vojny v dobe hérojskej



Bolo ich viac, no dve svojím významom a rozsahom ovplyvnili dianie v epoche najudatnejších bojovníkov histórie. Zostali v pamäti mnohých generácií a vďaka antickým autorom zaznamenané pre ľudí dneška.


S prekvapením zisťujeme, že o nich vedeli aj starí Egypťania, čím sa potvrdzujú informácie o ich uskutočnení. Pre dobu hérojskú je vymedzené obdobie v dejinách od 19. po 16. storočie pred n.l. Predovšetkým v 18. a 17. storočí pred n.l. žili aj králi a vojvodcovia staroveku, čo sa priamo zúčastnili najväčších bojových operácií, ktoré dnes poznáme ako athénsko – atlantská a trójska vojna. Obe spája výnimočnosť prevedenia, o čom sa nedozviete v žiadnej dostupnej literatúre.



athénsko – atlantská vojna



Došlo k nej v roku 1695 pred n.l. Pre tých, ktorí ešte nevedia proti komu bojovali Athénčania poznamenávam, že to boli Kréťania – vojenská veľmoc na mori a súši.


Vojne predchádzala smrť syna krétskeho kráľa Minoa. Athénsky kráľ Aigeus ho dal zavraždiť (alebo ho sám zabil) po jeho víťazstve na hrách. K invázii Kréťanov ešte nedošlo, no Athénčania museli v určenom období posielať k obetovaniu na Krétu mladých mužov a devy.


Mocenské ambície Minojcov sa po čase prejavili tým, že obsadili (Héraklovou zásluhou) časť Peloponézu a väznením slávneho athénskeho umelca a vynálezcu Daidala so synom Ikarom. Tiahli už na Athény, ale pri Marathóne ich Théseovo vojsko porazilo. Od tohto okamihu sa šťastena začala od Kréťanov odkláňať.


Athénčania postavili tajne v Troizéne (na Peloponéze) lode k napadnutiu Kréťanov. Všetko prebehlo obdivuhodným spôsobom.


Daidalos vyvinul na Kréte nový druh plachiet, pomocou ktorých lode priam „leteli“ po mori. Od špehov sa dozvedel o pripravovanom útoku Thésea na knóssky palác, preto so synom Ikarom zosnovali útek.


Kráľ Minos reagoval tak, že ho s početnou flotilou začal prenasledovať. Jeho úmyslom bolo dokonale potrestať dávny zločin a trúfalosť Athénčanov. Daidalos sa na Minoovo prekvapenie nepokúšal dostať Athén, ale plával smerom na západ. Týmto manévrom odvrátil pozornosť Kréťanov. Pristál na Sicílii, kde ho prijal kráľ Kókalos. Prosba Daidala o pomoc padla na úrodnú pôdu. Minos zakotvil tiež pri brehoch ostrova a s malou skupinou osobnej stráže išiel do paláca. Prvé o čo požiadal, bola očista tela. Z kúpeľa sa už živý nedostal. Oblial sa vraj vriacou vodou ...


Smrť veľkého vládcu zasiahla posádku lodí tak, že sa už bez neho neodvážili vrátiť domov. Po uložení telesných pozostatkov kráľa pod Afroditiným chrámom v Kamikose (dnešné Agrigento) zostali na Sicílii, kde založili niekoľko osád.


Théseus sa dozvedel ako Minos „naletel“ na strategický ťah. Pristál s loďstvom na Kréte a zaútočil na Knossos. Zlikvidoval prekvapenú a neorganizovanú stráž. Zajal budúceho kráľa Deukalióna, ale po vyjednávaniach ho prepustil. Víťaznou odmenou mu mala byť Minoova dcéra Ariadné. Z Kréty sa ponáhľal do Athén, lebo sa obával návratu loďstva, ktoré prenasledovalo Daidala.


Noc ho zastihla pri ostrove Naxos, preto tam pristál. Nasledujúce ráno, keď Ariadné ešte spala, ušiel z Naxu. Dozvedel sa o prichádzajúcom silnom loďstve vojvodcu Dionýsa, spriazneného s Kréťanmi, preto nechal napospas osudu svoju nastávajúcu. Dionýsos počujúc, čo sa prihodilo, čarom svojej osobnosti si získal priazeň Ariadné a stal sa jej manželom. Ariadné už z Naxu nikdy neodišla. Dionýsovi porodila niekoľko detí – najznámejšieho Oinopióna.


Théseus sa vrátil do Athén. Jeho otec kráľ Aigeus práve zomrel, takže mu nič nebránilo, aby prevzal vládu. Zjednotil všetky atické obce, centrom ktorých sa stali Athény. Podľa zachovaných správ, vládol spravodlivo a vykonal ešte veľa obdivuhodných činov.


O athénsko – atlantskej (krétskej) vojne sa dozvedáme aj z rozprávania Egypťanov v povesti o Atlantíde. Podľa nich Athénčania mali spojencov, ktorí však nebojovali po ich boku až do konca. Kto im pomáhal? Mohli to byť jedine atické obce, ktoré neboli zjednotené. Iné kmene a kráľovstvá, najmä z Peloponézu žili ešte v strachu pred Kréťanmi. V pamäti im zostala nedávna okupácia. Možno iba Troizénčania na čele s kráľom Pittheom – Théseovým dedom sa odhodlali pomôcť. Pittheus bol jedným z najučenejších mužov svojej doby a často sa cituje jeho výrok o priateľstve: „ Nezmar nádej splodenú priateľstvom, ale vysoko naplň jej mieru!“


Najdôležitejší aktér porážky Minoovho vojska, po Théseovi – Daidalos sa už späť do vlasti nevrátil. Smútok nad stratou jediného syna zaháňal prácou. Zo Sicílie sa presťahoval na ostrov Sardínia, kde aj v pokročilom veku skonal.



trójska vojna



Či chceme alebo nie, stala sa najväčšou vojnou staroveku. Poznatky z nej prenášali ústnym podaním a neskôr sa prostredníctvom starovekých učencov dostala do pozornosti každého, koho príbeh zaujímal. Väčšina dnešných ľudí pozná iba verziu z Homérovej „Iliady“, no existovali aj písomnosti iných autorov a starovekých Egypťanov, ktoré podávajú udalosti odlišne. Ukážkovú rekonštrukciu najzaujímavejších epizód ponúkam všetkým, čo chcú poznať pravdu o trójskej vojne.


Nenávisť a náznaky vojenskej akcie (len opačne, t.j. zo strany Trójanov) nachádzame po únose sestry kráľa Priama. Na začiatku 17. storočia pred n.l. už mocný vládca Tróje uvažoval o útoku na grécke kráľovstvá, ale odhovorili ho od tohto úmyslu.


O niekoľko rokov nato navštívil budúci kráľ Sparty Menelaos, manžel najkrajšej ženy sveta Heleny, nečakane Tróju. V tom čase Spartu pustošil mor. Prijal a hostil ho samotný Paris. Meneolas, prekvapený pohostinstvom a úctou, ktorú mu preukazovali, pozval Parida do Sparty. Ten s radosťou súhlasil.


Po určitej dobe sa Paris s loďstvom vydali na cestu. Keď prišiel do Sparty, Menelaos musel nečakane odísť na Krétu, pretože mu zomrel ded Katreus. Paris si svojim šarmom získal priazeň Menelaovej manželky Heleny natoľko, že neodmietla ani jeho snahu o spoločný útek. Opustila vtedy deväťročnú dcéru Hermioné, zobrala množstvo zlata a väčšiu časť palácových pokladov. Odišla s nimi tiež Théseova matka Aithra.


Veľká búrka zahnala lode na Cyprus. Odtiaľ sa plavili do fénického Sidónu, kde ho privítal tamojší kráľ. Paris zradne v hodovacej sieni kráľa zabil a s bohatou korisťou odplával. Pretože sa stále obával Menelaovho prenasledovania, niekoľko mesiacov pobudol na Cypre a v Egypte. Nakoniec šťastne doplával do Tróje a oženil sa s Helenou. Trójania ju privítali uchvátení toľkou božskou krásou.


Helena poznala prostriedky lásky, ktoré používala, aby v Paridovi udržala plamennú vášeň. Takto sa do nej nezamiloval len Paris, ale celá Trója. A kráľ Priamos sa zaprisahal, že ju nenechá nikdy odísť. Menelaos po návrate z Kréty, nahnevaný činom, ktorý sa stal počas jeho neprítomnosti, okamžite odišiel za bratom, mykénskym kráľom Agamemnonom. Ten na Menelaovu žiadosť súhlasil s útokom na Tróju iba tak, že sa na ňom zúčastnia viaceré kráľovstvá. Kráľovským synom celého Grécka prezieravo oznámili, že únos Heleny je potupa a urážka ich všetkých.


Trvalo niekoľko rokov, kým sa králi a vojvodcovia Grécka dohodli s Agamemnonom a Menelaom. Vyplávali na more s cieľom najskôr oslabiť sídla vládcov oddaných Priamovi. Keď dosiahli, čo si predsavzali, rozhodli sa zaútočiť na Tróju. Z mora ju obkľúčili a nájazdami sa pokúšali prinútiť trójske vojsko ku kapitulácii. To sa im nedarilo. Takmer rok sa Trójania úspešne bránili a často prechádzali do protiútoku.


Až prírodný živel – zemetrasenie, pomohol Grékom k víťazstvu. Tí vedeli, že Trójania sa obávajú hnevu boha mora a zemetrasení Poseidóna. Jeho posvätným zvieraťom bol býk a kôň. Keďže nepredvídaná pohroma vyľakala Trójanov, vysvetľovali si dar Grékov v podobe koňa ako znak na uzmierenie, preto sa ho neodvážili zneuctiť a zničiť.


Narušené hradby palácového komplexu a znížená ostražitosť Trójanov poskytli v noci Grékom nevídanú príležitosť. Početná prevaha gréckeho vojska pri útoku slávila úspech. Pobili, až na malé výnimky celú Priamovu rodinu a takmer všetkých, čo bojovali na strane Trójanov.


Úspešnému ťaženiu Grékov najviac pomohla kataklizma, ktorá postihla celú egejskú oblasť v 17. storočí pred n.l. Výbuch vulkánu Théra (dnes Santorinské súostrovie) ovplyvnil aj vojnu o Tróju. Dánski vedci zistili, že k nemu došlo v roku 1645 pred n.l. Úryvok z „Iliady“ zachytáva túto katastrofu nasledovne: „... Otec ľudí a bohov (Zeus) zahrmel spôsobom hrozným z výšin a dolu zas zemetras Poseidón otriasol mocne nesmiernou zemou a strmými kopcami horskými. Úpätia, ako aj kopce mnohopramennej Ídy (pohorie v Turecku pomenované krétskymi osadníkmi), všetky sa triasli, i mesto Trója i achájske lode. Zľakol sa Hádes, čo v podsvetí vládne a v strachu zoskočil zo svojho trónu a kričal, či nechce snáď mocný zemetras Poseidón roztrhnúť tamhore zem a očiam smrteľných ľudí i večných bohov odhaliť domov strašný a dusný, čo samým bohom naháňa hrôzu. Takýto hrmot sa dvíhal, keď bohovia začali bitku ...“


Pre porovnanie uvádzam opis s najväčšou pravdepodobnosťou toho istého ničivého prírodného úkazu z povesti o Atlantíde: „... Ale v neskoršom čase nastali zrazu neobyčajne silné zemetrasenia a povodne. Prišiel jeden osudný deň a noc, a tu u vás ( v Athénach) prepadlo sa všetko mužstvo schopné zbrane do zeme, a práve tak isto aj ostrov Atlantis (Kréta) sa prepadol do mora a zmizol...“. Zmienku o pohrome nájdeme aj ďalej: „...Terajší jej stav (athénskej Akropoly) je následkom jednej nadmieru daždivej noci, ktorá ju koldokola rozmočila a spláchla z nej hlinu, za súčasného zemetrasenia a veľkej povodne, tretej pred pohromou, za života Deukalióna (Deukalión II. – krétsky kráľ, otec Idoménea, ktorý bojoval v Tróji )...“.


A tu nastal v chronológií udalostí staroveku nesúlad. Koniec vojny o Priamovu Tróju je spojený s rokom 1646 pred n.l., preto je nutné opraviť údaj o výbuchu Théry, zemetraseniach a vlnách tsunami do tohto roku. Dánski vedci sa pomýlili o jeden rok ...


Agamemnon s Menelaom sa po vojne nerozišli v dobrom a nikdy sa už nevideli. Menelaos sprevádzaný Helenou sa dostal do búrky, ktorá ho zahnala najskôr na Krétu. Odtiaľ sa plavil do Egypta, pretože sa do Sparty mohol vrátiť až po ôsmich rokoch. Zavítal na Cyprus, do Fenície, Ethiópie a Líbye. Všade ho vládcovia privítali pohostinne a štedro obdarovali. Po návšteve Egypta sa už mohol plaviť do vlasti. Pri gréckych brehoch pristál presne v deň, keď Orestés pomstil zavraždenie svojho otca, kráľa Agamemnona.

Trójska pláň - miesto urputných bojov Trojanov a Helénov.


Pahorok Hissarlik ukrýval osídlenia zo staroveku.

Hradby Priamovej Tróje.

Vchod do mykénského hradu, sídlu najslávnejších kráľov Atrea a Agamemnona.

Z Olympu rozhodovali bohovia o osude Trójanov a Grékov.


Poznatky spracoval Slavomír Chren.



Otázky zasielajte na adresu: slavo.chren@post.sk